Wilbur vyšiel z tmavej uličky. Kráčal rýchlo, bolo už neskoro a necítil sa v starej časti mesta bezpečne. V uličke zafúkal vietor. Vsunul hlavu za golier, snažiac sa chrániť. Vyšiel na malé priestranstvo. Tiché námestie. Vietor rozvíril niekoľko spadnutých listov z veľkého stromu uprostred námestia. Zmrazilo ho a zastavil sa. Pri strome stáli postavy v čiernych rúchach zahalené kapucňami. Boli traja, tvorili kruh a v jeho strede pentagram. Na chrbtoch vyšité červené symboly, tri blesky smerujúce do kruhu, v ňom trojuholník. Wilbur nevedel rozoznať tento symbol, nepatril k žiadnej sekte ani tajnej lóži s ktorou sa doteraz stretol.
Jeden zo zahalených vyriekol temné slová. Wilbur stál ako prikovaný. Pomalým pohybom, však začal vyťahovať krátky meč. Zahalený sa pozreli jeho smerom. Zamrazilo ho a na čele mu vyskočili kvapôčky potu. Rozbehol sa s prenikavým výkrikom proti nim. Zaskočilo ich to. Wilbur jedného zneškodnil úderom do hlavy hlavicou jeho meča. Dvaja sa medzitým vzpamätali, vytiahli zo záhybov rúch dýky a pomaly sa blížili k pentagramu v obrannom postoji. Wilbur naznačil útok, protivník sa mykol. Zaútočil na ľavého. Čepeľ dýky sa odrazila od meča a vyskočila mu z rúk. Druhý sa pokúsil bodnúť. Ten mu zasekol do ruky a spôsobil nepríjemné poranenie. Krv sa vyvalila z žily prúdom. Zastenal, pustil dýku a zvalil sa na zem. Zomdlel. Wilburovi prebehol cez pery krátky úsmev. Zahalený bol už v magickom kruhu, do pentagramu nevstúpil.
Z kapucne sa ozval temný hlas: „Z moci ktorú mám, preklínam ťa! V mene toho ktorý nám dal silu! Nech vstúpi do tvojho sveta a spôsobí skazu!“
„Takých už som sa napočúval,“ odpovedel mu Wilbur s ľahko povýšeneckým tónom.
„Rana cirkvi Rozvratu ťa bude prenasledovať.“
„Cirkev Rozvratu? O tej som ešte nepočul.“ zasmial sa, krátko, chladne.
Adept cirkvi Rozvratu vstúpil do pentagramu. Spojil ruky a zvalil sa na zem. Všetko utíchlo. V povetrí sa vznášal pach krvi. Wilbur so sebou trhol. Prišiel ku krvácajúcemu, z jeho sutany utrhol kus látky a oviazal mu ranu. Odhalil jeho tvár. Vyzerala obyčajne. Ničím sa nelíšiaca sa tvár občana. Pozberal tri dýky. Čepele z nekvalitnej oceli, museli sa lámať pod väčším náporom. Používané na ceremoniálne účely. Ten istý symbol sekty na násade. Wilbur si dýky vložil do batoha. Na čele sa mu črtali vrásky.
„Takže on v tom pentagrame zomrel?“ pýtal sa ťažko dýchajúci Mart ktorý po dlhom behu stále nemohol chytiť dych.
„Áno,“ odpovedal Wilbur prikladajúc látku zmočenú v anestetiku na tvár druhého zomdleného, „Neodvažoval som sa porušiť ochranný kruh. Zavolám na to ochrancu.“
„To bude najrozumnejšie, s tvojou magickou zdatnosťou by nebol dobrý nápad skúšať to prelomiť,“ zasmial sa Mart.
Wilbur mlčal. Po incidente bežal k neďaleko bývajúcemu inšpektorovi, pre nutné vybavenie pre zaistenie miesta činu.
„Idem privolať pomoc,“ Wilbur sa zdvihol, „Buď na pozore, máme tu stále nezaistený magický symbol.“
„Poznáš ma,“ odkývol mu Mart.
Wilbur, mladý magik a traja vykonávači dorazili na námestie. Mart stál na stráži, hľadel na pentagram.
„Niečo zvláštne?“ spýtal sa Wilbur.
Mart pokýval hlavou.
Magici sa dali do práce. Začali obchádzať kruh a hovoriť zaklínadlá...
Tmavá chodba. Zašpinené steny. Na podlahe tekutina. Kvapka potu spadla z čela. Siahol po meči, ale žiadny tam nebol. Chcel utiecť, ale keď sa otočil bola za ním stena. Kráčal vpred, neisto, krok po kroku. Vyšiel do veľkej miestnosti. Rozhliadol sa. Išiel na vyvýšené miesto v strede miestnosti. Zdalo sa mu že sa steny priblížili. Zachvátila ho panika, steny už sú celkom pri ňom. Už ich cíti, začínajú mu drviť telo.
Wilbur prišiel do svojej kancelárie a sadol si za zaprášený stôl. Na ňom boli stále dýky z Tichého námestia. Rozmýšľal o zvláštnom sne. Potom si začal pohrávať s dýkou. Porezal sa. Kvapka spadla na stôl. Zacítil ostrý pach krvi. Zanadával. Niečo zacítil. Pozrel sa na to miesto a pokúšal sa vidieť. Wilbur nikdy nebol príliš zameraný na mágiu, skôr na boj, tak aj použitie vnútorného zraku mu trvalo trocha dlhšie. Bola to tmavá šmuha v strede miestnosti. Wilbur použil zariekávací pentagram a sústredil sa na zámer poslať bytosť preč. Podarilo sa, ale usídlil sa v ňom nepríjemný pocit. Rozhodol sa konečne zájsť za vyšším mágom.
Ten študoval, ako obvykle, tlsté zväzky vo svojej pracovni. Ako Wilbur prišiel, mág na neho uprel zrak.
„Nepáčite sa mi dnes, Wilbur,“ namiesto pozdravu povedal mág.
„Dobrý deň, pán Ferginson. Vlastne je to asi to kvôli čomu som za vami prišiel. Dopočuli ste sa o poslednom prípade?“
„Áno.“
„A čo si myslíte o tej kliatbe?“
„Kliatba funguje len vtedy, ak jej človek uverí. To už by ste mali dávno vedieť, pán Wilbur. Aj keď vy ste skôr na čepeľ než na mágiu pravda?“
„Máte pravdu. Tej kliatbe som nedával žiadnu dôležitosť, ale v poslednej dobe sa mi začali objavovať bytosti a mávam znepokojujúce sny. A podľa vašich slov je to už na mne aj vidieť.“
„Áno to je. Máte poškodenú auru. Cítim z vás strach. Asi by ste rád nejakú radu, že?“
„Ďakujem, pán Ferginson.“
Ferginson sa tlmene zasmial.
„Ešte neďakujte, pokiaľ ste žiadnu nedostal. Tá kliatba bola len zrejme pre umocnenie efektu niečoho iného. Zrejme na vás niekto útočí na diaľku cez sny. Chodte do knižnice a prečítajte si knihy o ochrane. Tam určite nájdete odpovede.“
Wilbur pokýval hlavou na súhlas.
„No? Na čo čakáte?“ smial sa opäť Ferginson.
Wilbur sa rozlúčil a odišiel do knižnice v úrade.
Po ochrannom rituále sa Wilbur uložil k spánku. Nemohol utíšiť myšlienky, ktoré sa neustále vracali k stromu na Tichom námestí. Snažil sa opakovať si sugesciu odporúčanú knihou, ale pozornosť mu unikala.
Námestie bolo neprirodzene tiché. Wilbur prišiel k stromu. Zdal sa mu vyšší než obyčajne. Lístie ticho padalo, ale nešuchotalo pod nohami. Strom akoby rástol. Položil ruku na jeho kôru. Bola teplá a suchá. Strom bol tichý ako všetko naokolo. Precitol a vzpamätal sa. Uvedomil si, že je vo sne. Skúsil si zalietať, ako to robieval vždy keď precitol, ale nešlo to. To sa mu nikdy predtým nestalo. Na námestí sa necítil dobre tak sa rozhodol, že za dvermi blízkeho domu bude slnečná lúka. Išiel ku dverám, ale nohy boli ťažké. Keď sa konečne doplazil ku dverám a snažil sa ich otvoriť, zistil že sú zamknuté. To sa mu už vôbec nepáčilo. Snažil sa prebudiť. Mal nutkanie sa otočiť. Otočil sa. Oblohu preťal blesk a bola červená. Na zemi pred stromom bol naznačený ohnivočervený pentagram. Wilbur navzdory svojmu vedomiu išiel k pentagramu. Vstúpil doňho a zatmelo sa mu pred očami.
Wilbur sa prebudil a snažil sa otvoriť oči. Bola ešte tma, ale ruch z ulice tomu neodpovedal. Prišiel k oknu a odostrel závesy. Zacítil na sebe teplé slnečné lúče, ale bola stále tma. Zachvátila ho panika.
Býval v úrade, takže sa celkom ľahko popamäti dostal do chodby vyšetrovateľov. Aj keď ešte stále v šoku, našiel najbližšiu otvorenú kanceláriu, vošiel dnu a povedal niekomu kto sedí za stolom: „Som slepý.“
Doviedli ho zase k Fergusovi, ošetrujúci lekár ho síce prehliadol, ale nemohol nič nájsť. Povedal len, že to je prípad hysterickej slepoty s čím Wilbur rozhodne nechcel súhlasiť.
„Nie som hysterický,“ povedal len tlmeným hlasom.
Fergus videl vec skôr z magického hľadiska a spytoval sa Wilbura na sny. Až teraz si vlastne rozpamätal ten podivný lucidný sen. Keď ho dopovedal arcimágovi, bolo dlho ticho.
„Pán Wilbur,“ prehovoril konečne, „všetka moja snaha vám pomôcť sa stretla s neúspechom. Nech to je čokoľvek, nepustí ma to k vám. Ak sa chcete z toho dostať, musíte na to vystačiť sám.“
Wilbur znepokojene pokýval hlavou.
„Nevzdávajte to, nikdy za žiadnych okolností. Ani vo sne.“
Wilbur sedel v temnote už tretí deň a snažil sa meditovať. Jeho myseľ bola však opäť rozvrátená a nepokojná.
Dych, nič len dych. Vibrácie. Vibrujúci hlboký zvuk. Trhol so sebou. Cítil, že je niečo pri ňom a nebolo mu to príjemné. Vedel, že to nie je sen. Mrazivé objatie niečoho neznámeho. Dunenie a šepot veľa hlasov. Jeden hlas však hovoril hlasno.
„Chceš vidieť?“ hovoril ten hlas.
Wilbur sa snažil koncentrovať a nevnímať halucinácie.
„Tak sa staň!“ zadunelo mu opäť v hlave.
Nevedel rozoznať či má zatvorené, alebo otvorené oči. Okolo neho nebol fyzický svet. Obklopovalo ho vírenie farieb. Vnímal aj akúsi bytosť. Planula černotou a upierala naňho studené biele oči. Prebehli mu zimomriavky po chrbte a snažil sa nejako privolať pomoc. Zajačal. Modlil sa. Skúšal ochranné formuly. Zlovestné oči stále mierili naňho. V hlave mu zadunel smiech a bytosť sa priblížila a prudko doňho vrazila.
Prebral sa. Od šoku okamžite otvoril oči a na svoje prekvapenie videl. Pozrel sa do miestnosti, na zatiahnuté závesy na okne cez ktoré prenikalo matné hnedé svetlo. Uvidel svoje ruky. Zatiaľ všetko normálne. Usmial sa, kliatba je zrušená.
Doslova sa hnal do Fergusovej kancelárie. Cestou skoro zhodil jedného novica a keď sa otočil, aby sa mu ospravedlnil, videl matne červený záblesk ktorý vyšiel z novicovho tela. Wilbur rázom skamenel.
„Nestalo sa vám nič?“ spýtal sa novica.
„Nie, nie, to je v poriadku, neobťažujte sa, ja si tie veci pozberám,“ hovoril celkom kľudne novic.
Až teraz si všimol, že na zemi leží kopa papierov. Znova uvidel záblesk z novicovho tela.
„A teraz zasa, videli ste to? Čo to je?“ pýtal sa novica už dosť zmätený Wilbur.
„Čo ako?“
„Nevideli ste to? Veď to vyšlo priamo z vás!“
Novic sa nechápavo pozrel na Wilbura, zakrútil hlavou a začal zbierať papiere. Wilbur sa pozeral na novica a snažil sa pochopiť čo sa vlastne stalo a pozorovať záblesky. Novic sa po chvíli na neho pozrel škaredým pohľadom a Wilbur v ňom uvidel všetku nenávisť čo novic mal. Okolo neho priam vibrovala negatívnosť a zjavili sa prvé nechutne vyzerajúce červy ktoré začali na tejto aure pásť, pochopil, že skutočne vidí všetko. Budova úradu bola dobre odtienená voči negatívnym vplyvom zvonka, Wilbur vedel, že vonku uvidí oveľa horšie veci.
Obrnil sa. Začínal si zvykať...
Rozhodol sa nestrácať čas s Fergusom, zobral svoju výstroj, meč, magické príslušenstvá, vytiahol dokonca svoju vzácnu jednoranovú pištoľ, ktorú nabil striebornou guľkou. Naposledy sa pozrel na svoju izbu a odišiel.
Wilbur stál v tmavej uličke. Pozoroval Tiché námestie. Zo stromu opadali všetky listy. Pentagram bol zatretý. Nevedel čo robiť. Cesta sem bola pre neho nekonečnými mukami, čím viac nešťastných ľudí bolo naokolo, čím horšie udalosti sa stali na miestach cez ktoré išiel, tým horšie veci videl. Démoni, duchovia, larvy, chápadlá. Nevedel či najväčší mágovia z ústavu toto všetko vidia a ak áno, tak ich ľutoval. Toto ľudská myseľ nemohla zniesť. Začal kráčať smerom k zničenému pentagramu. Snažil sa nevnímať nechutnosti okolo aj keď sa na neho začali lepiť. Rozostaval sviečky, znova natrel pentagram, vykonal rituál spätnej evokácie. Nevedel či to robí dobre, nevedel či sa mu to podarí, nevedel či to bude k úžitku. Bolo mu to jedno. Po obrovskom vypätí nastalo ticho. Okolo nevedel nič. V strede pentagramu sa začala zjavovať bytosť, démon.
Hovoril na neho.
„Čo chceš? Prečo ma voláš človeče?“ arogantným hlasom zahučal démon na Wilbura a v očiach mu zaplanulo.
„Odpustenie, nič len odpustenie. Zbav ma utrpenia, nechcem vidieť všetko.“
„Zabil si, prekliali ťa v mojej moci, máš čo si chcel, vidíš, tak čo ešte chceš?“ zasmial sa démon.
„Neviem čo by si chcel za odpustenie. Čo môžem ponúknuť...“
„Ak mi budeš slúžiť, zbavím ťa toho.“
„Nič iné nechceš?“
„Nemáš nič iné, čo by pre mňa malo cenu.“
Wilbur tušil, že bude žiadať toto a nič iné nebude démon chcieť. Zakričal: “Nie!“ a striebornou guľkou ukončil svoje trápenie.
Komentáre
wilbur