Stratené duše
Istota dávno opustila,
prístrešok mysle,
teraz nič nie je skala,
je len lož a lož.
Bojovníkov stratených,
na plániach života,
nádej nachádza a opúšťa,
zápasia len o samých seba.
Zhrdzavelo brnenie,
ztupelo ostrie,
nikto si nespomenie,
žije sa tak lepšie.
Občas vznešený a pyšný,
páni osudu, mocné živle.
Inokedy unavený a zničený,
trosky žijúce na pokraji.
Samota a skľúčenosť
kosia mocné šiky,
neistota a nerozhodnosť,
choroby slabnúcich.
Teplo mizne,
silu nenachádzajú,
začarovaný kruh,
je ich záhubou.
Ak nenájdu iného súpera,
ako toho doteraz,
zahynú.
Komentáre