Po lesnej ceste kráčal sedliak Bramir. Ťahal zo sebou veľkú batožinu plnú vecí na predaj na jarmok. Bol drevorezbár a vyrábal hračky pre deti. Rozmýšľal čo kúpi svojmu synovi a žene za peniaze vyrobené na tržnici. Zvláštne odeté postavy sa medzitým ako si pískal kradmo blížili z hlbokého Faranského lesa. Postava prudko vymrštila ruku so vztýčeným ukazovákom a namierila na miesto pred obeť. Na tom mieste vyšľahol červený plameň s ohlušujúcim hrmotom. Bramir upadol v šok. Postavy v ohnivých rúchach vyšli z úkrytu spoza stromov. Blížili sa k nemu s neochvejnou istotou a obkľúčili ho. Kruh sa okolo neho sťahoval a on stál ako ochromený. Akonáhle sa ruka útočníka dotkla jeho čela sa myseľ zatemnila.
Bramir zacítil bolesť v hlave. Len s námahou otvoril oči aby sa rozhliadol. Ležal na akejsi tvrdej doske medzi holými stenami. V miestnosti boli masívne mrežové dvere.
„Kto sú tí čo ma uväznili? Kto sa to túla po lesoch? O lupičoch už dlho nepočuť, a to nevyzerá len tak na nejakú bandu trhanov. A prečo by brali mňa, toho ktorý nič nemá, len hračky na predaj?“ pýtal sa sám seba Bramir..
Chvíľu len tak chodil po úzkom priestore a potom si znova ľahol na dosku a myslel na svoju rodinu.
Prebudil sa keď sa ho chytili mocné ruky postavy v ohnivom plášti. Stihol za kapucňou zahliadnuť tvár jedného z dvoch, ktorí si pre neho prišli, ale všimol si len jeho červených očí. Tie oči ho udreli ako blesk a dokonale ho prebrali. Vláčili ho cez pochodňami jasno osvetlené chodby do veľkej haly. Bola prázdna, len uprostred nej čosi stálo. Do miestnosti prenikalo svetlo slnka len z otvoru v strope. Dopadalo na veľký oltár z červeného kameňa na ktorý ho položili. Pripútali ho k nemu okovami. Jasné svetlo mu svietilo do očí. Znovu sa rozhliadol po miestnosti. Okolo pribudli ďalšie postavy, všetky rovnako odeté. Jeden z nich začal temno hovoriť neznáme slová. Ostatní ich vždy jednohlasne zopakovali. Medzi nimi sa zapaľovali plamene a tancovali po miestnosti. Vytvárali akísi zvláštny vzor. Bramira sa zmocňovalo teplo, ale naďalej ležal pokojne, vplyvom očarovania. Odrazu sa rozleteli dvere a do miestnosti vpadlo niekoľko ozbrojených mužov v tmavozelenom. Revali svoj bojový pokrik priam ohlušujúco. Kňazi sa otočili k nim a snažili sa ich zastaviť plameňmi a ohnivými guľami. Niekoľko votrelcov sa podarilo zabiť, ale zo dverí vyleteli šípy a vbodli sa do kúzelníkov. Tých čo prežili skolili meče bojovníkov zblízka. Jednému z kňazov sa podarilo utiecť, avšak hneď ho začali prenasledovať dvaja muži.
O chvíľu bol kľud. Vojaci sa zoradili do radu odo dverí a medzi nimi kráčal vysoký muž. Prišiel k Bramirovi a pozrel naňho. Bol oblečený celý v zelenom a na hrudnom pláte mal vyrytú čiernu dýku. V jeho tvári bolo vidieť úžas.
„Ďakujem,“ povedal Bramir ešte než sa vzpamätal.
„Ďakujem, že ste týchto mužov zabili a zachránili ma od ich hrozného obradu! Ako sa vám odvďačím?“.
„Nemusíš sa vďačiť Ménemu, lebo ten si ťa zoberie ako zajatca,“ odpovedal mu muž, ukázal naňho a jeho posluhovači ho začali odpútavať do zajatia.
Šli cez les, tak hlboký, že mohol skryť aj veľkú bandu. Cestovali asi štyri dni. Potom dorazili do ich útočiska. Bramir mal celú cestu zaviazané oči a bol priviazaný povrazom, ale dávali mu jesť. Umiestnili ho do tmavej cely nie nepodobnej tej, ktorú mal v chráme. Medzitým sa vodca klanu Méne rozprával s jeho priateľom Amalom.
„Tak, čo mi prinášaš za správy Amal?“
„Zajatec toho ohnivého kultu, ktorého sme vláčili po lese, spáchal akúsi podivnú samovraždu, našli sme ho spáleného na uhoľ.“
„Nič sme z neho nevytiahli?“
„Nič.“
„A ten druhý zajatec?“
„Ten je v cele. Živý, ale je nebezpečné nechávať ho tu. Tí blázni s ním čosi porobili!“ vybuchol odrazu Amal.
„Takú vzácnu príležitosť študovať javy kolektívnej mágie si nenechám ujsť. Keď začne byť zle, zabijeme ho.“
„Ako myslíš, ale s tým nechcem mať nič spoločného!“ ukončil debatu Amal.
V poslednej dobe bol s Ménem rozhádaný kvôli nájazdom na dedinu pre potraviny, pre čo klan dosiaľ nemal príčinu. Jeho debaty s vodcom klanu sa obmedzovali na krátke výmeny názorov.
Bramira navštevoval v jeho cele Méne čoraz častejšie. Pýtal sa ho na zvláštne veci okolo jeho pocitov a študoval ho v tranze. Nemohol vidieť rastúce plamene vo svojich očiach, ktorých sa všetci tak báli. Zároveň sa ho začal zmocňovať veľký nepokoj, nie zúfalstvo, ale zloba a občas nad sebou strácal kontrolu.
Po týždni, keď Bramirovým telom prechádzali neznesiteľné bolesti a jeho koža bola úplne spálená sa Méne rozhodol Bramira zabiť. Poslal dvoch mužov nech jeho trápenie ukončia. Keď kati vchádzali do cely, Bramir sedel v kúte.
„Vstaň!“ zavelil muž.
Bramir unavene vstal, jeden ho chytil a pritisol ho hlavou k zemi a druhý ho išiel zoťať mečom. Avšak zajatec okolo seba začal šíriť nesmierny žiar. Muž čo ho držal vykríkol a odstrčil sa od neho s popálenými rukami. Ten s mečom celou silou ťal, ale ozvalo sa len tresnutie ocele o kamennú podlahu. Zbraň sa mu vyšmykla a poranila ho na tvári. Bramir sa postavil a vzniesol sa o kus nad zem. Jeho telo bolo vypäté v nesmiernej kŕči. Z očí mu svietili lúče svetla ohromnej intenzity. Zo stredu tela mu začali chaoticky vychádzať podobné svetlo a zaplavilo celú miestnosť oslepujúcim jasom. Ohromná energia explodovala a spálila všetko naokolo. Meč ležiaci na zemi sa rozlial. Ohnivá entita si razila cestu z väzenia do voľného sveta. Bramir bol, ale opäť v zajatí.
„Utiekol!“ naštvane kričal Amal Ménemu. „Muži našli tých dvoch čo ho mali zabiť spálených na popol aj s väzením!“
Pri tých slovách zároveň hodil na zem čosi čo bolo kedysi mečom. Méne sa na to unavene pozrel.
„Tušil som to. Už bolo príliš neskoro. Mocná sila ohňa nespútaná kňazmi toho kultu vyšla navonok. Bez kontroly, bez cieľa sa bude túlať po svete pokiaľ nestretne mága dosť schopného na to, aby ju zastavil. Boli sme svedkom zrodenia živého, mysliaceho elementu ohňa.“
Amal zhrozene a nazlostene zakrútil hlavou otočil sa chrbtom k Ménemu a odišiel preč.
Bramirove zvyšky vedomia uväznené v ohnivom tele vyleteli nad les. Ako ohnivý šíp lietal po okolí. Sprvu bez cieľa a potom jeho divú myseľ napadlo navštíviť jediné jeho miesto kde sa cítil dobre.
Doma žena varila kašu pre syna. V malej chalúpke na okraji osady v noci osvetlenej svetlom krbu a sviečok. Malý chlapec sa hral pri ohni s drevenými hračkami.
„Mama, kedy už bude ocko doma?“
„Za pár dní sa vráti, keď budeš trpezlivý určite ti niečo pekné prinesie,“ povedala žena a venovala sa vareniu večere.
Za oknami, predtým temnými, rástla žiara. Rozleteli sa dvere a spadli spálené na dlážku. V dome začalo byť neznesiteľne horúco. Chlapec sa s vzlykotom otočil k mame a zamotal sa jej do sukne. Tá ustúpila až do kúta. Z údesom hľadeli na ohnivého muža, ktorý sa k nim blížil. Bramir sa snažil niečo povedať, ale jeho nová podoba k tomu nebola určená. Medzitým vykonávala to čo najväčšmi nechcel. Vtedy sa prebudil ďalší čriepok jeho duše. Snažil sa skrotiť nespútaný živel v sebe samom. Napadlo ho jazero v ktorom sa ako malý kúpaval. Ohnivý šíp vyletel dverami tým smerom a matka s dieťaťom sa pomaly spamätávali.
Bramir vletel do vody a tá hlasno zasyčala. V hrozných mukách tak zanikala živá magma.
A Bramirova rodina ďalej čakala na návrat ich otca.
Komentáre