Kde končia svety
01.03.2007 18:52:23
Ronald bol na samotke a tak som mal aspoň kľud. Ten ukričaný blázon mi lezie na mozog.
Rozmýšľam...
O domove, o minulosti, o stratenej mladosti. Začalo to ako sa mi zjavila Ameba. Rodičom ani učiteľom sa nezdalo moje podivné správanie, pohľad uprený na úžasné veci, ktoré nemohli vidieť. Potom pokus o samovraždu. Začalo to školským doktorom, skončilo v cvokárni.
Ameba.
Znovu tie spomienky...
Ronald bol už zase vo svojej nálade. Prevrátil tácku s jedlom a vyskočil na stôl. Opičími skokmi potom každému poskákal po tanieri. Hneď sa k nemu hrnuli dvaja bezpečáci, ako sme im tu hovorili, a chytili ho. Keď ho odvádzali preč, držali ho pod pazuchami a on len poslušne nadvihol nohy. Asi budem chvíľu bez spolubývajúceho.
„Porozprávajte mi o tom prosím, pán Sigmund. Ešte raz, od začiatku,“ povedal úprimne a kľudne vyzerajúci psychiater.
„Vždy som okrem obyčajných vecí, ktoré vnímajú všetci ostatní videl a počul aj iné bytosti,“ začal som ako obvykle.
„Aké bytosti?“
„Priezračné, ťažko opísateľné. Vyzerali ako keby mali dlhé biele róby s kapucňami. Svietacie oči.“
„Desili vás?“
„Nie. Prečo, sú úplne normálne. Vnímal som ich vždy.“
„Nevyzerajú ako duchovia?“
„Vlastne áno. Ale títo nestrašia,“ povedal som a doktor si niečo zapísal do notesu.
„A čo teda robia títo duchovia?“
„Neviem, niekedy sa schádzajú a vyzerá to akoby medzi sebou hovorili. Inokedy tancujú v kruhoch. Niekedy len tak stoja a nehýbu sa. Vedia prechádzať cez steny a veci.“
„Sú aj teraz tu?“
„Nie.“
Znovu zápisník.
„Vnímajú aj oni vás?“
„Nie, vôbec si ma ani nikoho iného nevšímajú. Okrem jednej...“
Ronald bol na samotke a tak som mal aspoň kľud. Ten ukričaný blázon mi lezie na mozog.
Rozmýšľam...
O domove, o minulosti, o stratenej mladosti. Začalo to ako sa mi zjavila Ameba. Rodičom ani učiteľom sa nezdalo moje podivné správanie, pohľad uprený na úžasné veci, ktoré nemohli vidieť. Potom pokus o samovraždu. Začalo to školským doktorom, skončilo v cvokárni.
Ameba.
Znovu tie spomienky...
„Ako viete, že je žena?“
„Mala krásnu jemnú tvár... Volal som ju Ameba...“
„Mala? Čo sa s ňou stalo?“
„Pán doktor, toto na mňa neskúšajte, už som si na vašu psychologickú trýzeň zvykol,“ v skutočnosti nezvykol...
„Zabili ju!“
„Kto ju zabil?“
„Priezrační. Prišli k nej traja a zabili ju. Rozplynula sa.“
„A potom?“
„Potom sa dívali smerom ku mne, skúsil som sa pohnúť a dívali sa stále na mňa! Mali zvláštne modrasté kocky.“
„Čo myslíte, načo sú tie kocky?“
„Myslím, že nás s nimi môžu vidieť.“
„Popíšte mi prvé stretnutie s Amebou.“
„Ameba prišla prvýkrát v noci keď som nemohol zaspať. Priblížila sa ku mne a svojou priezračnou pažou ma akoby pohladila po tvári. Ona sama mala nádhernú tvár.“
„Cítil ste niečo?“
„Áno, jemné, príjemné mravenčenie.“
„Hovorili ste spolu?“
„Áno aj nie. Telepaticky sme si mohli vymieňať zopár informácií. Museli sme sa však obaja sústrediť aby sa nám to podarilo.“
„Čo ste si hovorili?“
„Zo začiatku len pocity a emócie. Tie išli najľahšie. Potom jednoduché významy ako pozdrav, otázka na pocit, potom sme začali opisovať naše svety.“
„Ďakujem Sigmund. To je pre dnes všetko,“ ukončil sedenie doktor.
Liečebný dom. Ponuré temné miesto. Steny na ktorých opadáva omietka, zatreté farbou, ktorá už dávno vybledla. Staré, všetko je to tu tak staré. Niekedy si myslím, že tu aj zostarnem. Jediným východiskom je park. Tam sa zdá aspoň na chvíľu všetko normálne, teda až na tých cvokov.
Lieky čo mi zozačiatku dávali mi spôsobovali otupenosť a ľahké opojenie, ale aj tie mi prestali dávať.
Len tak tu sedím a čakám. Pochopil som, že ich nemám presvedčovať o mojej pravde, musím prijať tú ich aby som sa odtiaľto dostal. Predstieram, že chápem že som cvok a chcem sa vyliečiť.
Sedím na lavičke pod starým dubom a znovu so zatvorenými očami premietam minulosť. Keď ich otvorím skoro vykríknem od úľaku. Pred mojimi očami sa skláňajú traja priezračný, zahaľuje ich modrasté svetlo z kociek. Zdá sa jasnejšie než predtým. Po chvíli začali okolo mňa krúžiť. Po tele mi nabehli zimomriavky. Potom som zacítil slabý závan energie, akoby v mojej hlave. Cítil som hnev a strach. Komunikujú so mnou ako kedysi Ameba. Dostal som strach, na čo mi bolo odpoveďou útok na moju psychiku. Skúšal som vstať a ísť preč, ale vznášali sa stále okolo mňa. Snažil som sa byť nahnevaný a agresívny. Zabralo to. Z ich pocitov prevládol strach a začali sa odo mňa vzďaľovať, ale stále útočili. Blížil sa k ním však iný priezračný. Okamžite prestali s telepatiou a nasledovali ho.
Možno som vážne cvok, ale viacej sa bojím opaku...
V noci ma prebudí oblok, ktorý sa otvoril pod náporom vetra. Bolo počuť ako zavíja meluzína. Vstanem a oblok zatvorím. Dvere od izby sú otvorené. Na noc nás stráž vždy zamkýna. Vyjdem von. Až teraz si všimnem podivného namodravého svetla všade okolo.
„Haló?“ skúsim opatrne zakričať.
Nikde nikto.
Dostanem strach ako ešte nikdy, ale niečo ma núti ísť ďalej. Najradšej by som však zaliezol späť do postele a snažil sa zaspať.
Zaspať, sen...
Je to iba sen. Úbohá nočná mora. Teraz, keď som si to uvedomil, by som sa mal zobudiť...
Sen však pokračuje ďalej. Idem stemnenými chodbami ústavu, za rohom je vidieť zdroj svetla. Vzchádza spod dverí skladu. Z mne neznámeho dôvodu ich otvorím. Zaplaví ma vlna návalu zlosti. Priezračných je tu plno. Celý sklad je zaplnený tými bytosťami, každý má kocku s modrastým svetlom.
„Zomri!“ počujem v mysli.
„Nie!“ vzdorujem ako sa dá, „prečo ma chcete zabiť?“
„Zničil si jednu našu dušu, nakazil si ju svojou mysľou.“
„Ale ako? Len sme sa spolu rozprávali ako my teraz.“
„Nie! S ňou si sa rozprával inak, nakazil si ju zlým pocitom.“
„Myslíte láskou? Láska nieje zlá! Láska je to najkrajšie čo môže byť.“
„Zomri!“
Zasiahlo ma to ako úder päsťou. Zahmlilo sa mi pred očami a spadol som na zem...
Hlasy, blízko, celkom blízko. Ležím v mäkkej posteli. Chcem otvoriť oči, ale nejde to. Nemôžem sa pohnúť. Vôbec.
„Počuje nás?“ hovorí hlas mojej mamy.
„Nie. Nejaví žiadne známky uvedomenia, žije len jeho telo, myseľ je mŕtva,“ hovorí iný hlas.
„To je strašné,“ mama sa rozplakala.
„Doktor, čo s ním bude? Má vôbec nejakú nádej?“ hovorí hlas môjho otca.
„Nevieme, jeho stav je pre nás záhadou. Vyšetrili sme ho, ale nič sme nenašli. Vyzerá to, že jeho mozog je poškodený.“
Ticho.
„Je mi to ľúto,“ dodal ešte doktor.
Mama sa rozplakala ešte viac.
„Je tu jedna vec,“ začal doktor, „Môžeme ho odpojiť, alebo, ak chcete, môžete si ho vziať domov a starať sa oňho. Rozhodnutie je na vás...“
Môj svet sú len myšlienky. Som v izbe sám, občas začujem nejaký ruch zvonka, alebo keď mi niekto dôjde vymeniť infúzie. Je toto peklo? Začínam strácať zdravý rozum, tentokrát už naozaj. Želám aby ma odpojili, ale nemôžem im to nijak povedať.
Priezračný ma zabili. Nie moje telo, to je pre nich fyzické, ani dušu, tá je zrejme nesmrteľná. Zabili len moju kontrolu nad sebou...
Je to horšie ako smrť.
Komentáre
genialna
smutné
hm
Zaujimavo napisane.
vsetkym
nedakuj
BTW co tak skusit pismak.cz? nepremyslal si ?
premyslal